Why, 21/07/2005, úpravy 27/11/2012

why do I stay in the world that I hate,

feeling the anger raising every day,

refusing the outer world, the normal life,

which is pushing me deeper into myself.

Why is it so hard to find the right direction,

not to care about what they might think and say,

rolling over blind minds of every days desert,

on the cloud of free will to free my soul.

Why do I wait, for the time it will be too late,

I care about the pain of not understanding me,

through the past want to save the future …,

with your soul by my side all the way.

“Why” do I ask “why”,

got to stand up from the ground of complains,

let the inside man to go out no questions asked

let the future to give sense to the past.

Nič a niečo, 07/03/2005

Z ničoho, z niečoho,

ale aj zo všetkého sa stalo nič.

Otázky boli zodpovedané,

bez vyslovenia odpovede,

s relatívneho záujmu sa narodil úplný nezáujem,

dôvod prehry, neznámy,

ľahkovážne som stavil všetky svoje úspory,

na tú istú kartu,

s ktorou vždy prehrávam.

Minulosť začína meniť budúcnosť,

dnes sa stretávajú,

2 ľudia, každý z nich chce vládnuť,

žiť, byť mojím vnútrom.

Život s oboma – nemožné

tak isto ako spolužitie, aj s jedným.

Hodnoty sa musia prehodnotiť,

názory sa musia premyslieť,

nesmie sa prestať zaujímať,

ale s hazardom treba skončiť.

Stačí zmeniť svoje postavenie,

a otočiť sa viac chrbtom,

k očiam, ktoré si nezaslúžia vidieť

všetko to čo môžu oklamať.

Neuvidia nič, ale počuť budú to

čo chcú a možno tomu aj uveria,

bez klamstva, len s opatrnosťou sa dá zájsť ďalej

a dajú sa nájsť ďalšie 2 nohy,

ktoré nechajú stopy vedľa mojich.

Môžem všetko zdvojnásobiť

a tým pádom viac vidieť, počuť, cítiť.

Všetko ostatné zoberiem(e) cestou,

šťastie sa bude chcieť zviesť s nami,

úspech nás bude stopovať

a život sa nám bude pratať z cesty,

zo strachu a úcty,

a nikdy si nedovolí zavadzať rozbehnutej

mýtickej bytosti,

ktorá konečne spojila svoje polovičky.

Dva v jednom, 10/03/2005

Z beznádeje sa rodí nádej,

ale aj najväčšie omyly.

Človek z ničoho chce maximum,

ale pritom nevie či to nerobí len z nutnosti

alebo istej potreby nebyť sám.

V živote sa nedá kráčať dvoma cestami,

aspoň nie dlho,

vždy sa nakoniec musí jedna cesta opustiť

a je jasné že seba samého opustiť nemôžeš,

svoju osobou nemôžeš nechať niekde pri ceste,

lebo ona si ťa nájde,

práve vtedy keď to budeš najmenej čakať.

Takže ako môžem robiť rozhodnutie,

ktoré ovplyvňuje niekoho iného,

keď neviem ovplyvniť svoj vlastný život a to o chcem.

Viem čo nechcem, ale viem aj to,

že to čo naozaj chcem sa vylučuje.

Dvoma smermi sa ísť proste nedá,

tak isto ako sa nemôžem rozdvojiť.

Záleží ktorú svoju časť poslúchnem,

isté je len to,

že v tom kriku neviem,

ktorý hlas mi je milší.

bez mena, 29/05/1999

Prečo sa nemôže

niečo normálne

zmeniť v potrebné,

bez zanevrenia

a vrátenia sa

v to pôvodne normálne,

i keď to nestačí na naplnenie zmyslu,

možno hlavného

alebo unáhleného hlasu,

niečoho čo prekoná

váhavú odpoveď

hľadaného, možno nájdeného

vlastne možno bezvýznamného,

jednosmerného,

slepého hlasu,

ktorý nechce počuť

nikto okrem

môjho naivného ja.

_________

Koľkokrát musí človek

prejsť jednosmerkou,

aby našiel ten hľadaný protismer,

ktorý mu otvorí

novú diaľnicu

do nahľadanejšieho cieľa

všetkých stratených

vnútorných búrok vlastných omylov

X krát,

ale mám v pi*i.

bez mena, autor kamarat Majo, máj 1999

Život sa nedotýka slov,

život sa ta nedotkol.

Čo myseľ tvoja nájde?

Čo sa ťa netýka,

čo ťa nepozná,

len tma všade navôkol,

hľadáš si smrť?

Na schôdzku so sebou,

Zabudni na seba,

Pozvi život svojej čistote,
Zavolaj túto chvíľu svojej radosti

Angie or more, 22/06/1999

Aké ľahké je spadnúť do tej istej sračky znova a znova,

Človek sa nenaučí ignorovať svoje „čo“?

Neviem čo to je,

Niekto tomu vraví láska,

Niekto pohroma celého života,

ktorá ťa ničí,

ale posilňuje to čím si

a čoho sa v živote nezbavíš,

pretože ta to vyprázdňuje

a napĺňa ťa to chuťou

znova sa vyprázdniť,

kôli primitívnemu, najkrajšiemu a najhoršiemu,

čo ma v živote stretlo.

„Byt či nebyť kurva“,

Radšej nebyť,

Ako byt naivným dementom.

bez mena, 08/05/1999

Nekonečná prítomnosť

v jednom slnku.

Dlhá, krátka minulosť,

ktorá mi nedá pokoj.

Je a bude všade

Až kým neurobím

očakávaný a zatracovaný čin,

v ktorý dúfam

a zároveň sa ho bojím,

nevyhnutná prítomná budúcnosť,

zatracovaná niečím,

čo neviem označiť,

najkrajšou a najhoršou

vecou,

ktorá ma sprevádza

neistou ...

neistotou v zmysel,

možno všetkého,

toho jediného a hlavného

čo si človek ako ja

môže želať,

v čo môže dúfať,

lebo si chce myslieť,

že má v čo dúfať,

v ...........,

jedinú žiaru,

ktorá ma ženie .....,

len neviem kam.